Kedysi úslužní páni, ktorí zdvorilo dvere otvárali vo vchodoch budov, by dnes smútili nad tým dômyselným otočným systémom, ktorý ich nahradil. Štyri presklenné tabule, ktoré sa dajú do pohybu, hneď ako vkročíš do ich intímnej zóny.
Nepôsobia na mňa prívetivo. Akoby ma svojimi „krídlami" odháňali. Už neraz sa stalo, že som sa zasekla v ich objatí a nebolo úniku. Tlačila som celou silou na sklo predomnou a dúfala, že ma niekto vyslobodí z tej sklennej cely. Cítila som sa ako Magneto vo svojom priehľadnom väzení.
Dostať sa do týchto dverí si vyžaduje veľké sústredenie a matematickú presnosť. Ak zaváhate, môže sa Váš dôstojný príchod do práce premeniť na grotesku. Párkrát sa nám s kolegyňou podarilo omylom vtesnať obom do štrbiny maximálne pre jedného. A tak sme si cupitali v tempe, aké udávali dvere a modlili sa, aby nás nikto nevidel. Ale to je vo výškových budovách plných kancelárií snáď nemožné. Všetky oči vo vstupnej hale sa radi pokochajú na tom nevšednom tanci, kde udáva štýl a tempo pohybový senzor.
Každé ráno sa k nim blížim a hľadám ten správny rytmus. Choreografiu máme pomaly zvládnutú. Dvere sa za mnou v tichosti otáčajú a dovnútra sa tak nebadane dostane čerstvý vzduch a skrýva sa za môj chrbát. V klimatizovaných budovách nie je vítaným hosťom. Aspoň on sa teší, že sa môže preháňať dokola, keď klame senzoru do očí. Namiesto usmiateho gantlemana v rukavičkách, ktorý sa neobáva vyleštenej klučky na dverách, ma víta ostrý pohľad SBS-kára.
Ja zatiaľ uháňam k výťahu a stláčam šieste poschodie.
