Milku som spoznala pred rokom. Chudučké žieňa, ktorej svet tvorí posteľ a dva šuflíky v nočnom stolíku. Viete si predstaviť, že by ste mali všetky svoje veci zredukované v dvoch zásuvkách? Všetko oblečenie dostane z práčovne a je erárne. Veci, ktoré si sem priniesla pred pár rokmi sa stali majetkom domova. Už sa nedostane k svojim fotkám, okuliarom, pestrofarebným šatkám ani uterákom, ktoré si dala doniesť od známeho. Nemá žiadnu rodinu, ktorá by sa o ňu zaujímala a prišla sa aspoň raz za mesiac spýtať ako sa má a či niečo nepotrebuje. Je odkázaná iba na sestričky, ktoré sú zaneprázdnené a nemajú čas sedieť pri jej posteli. Prinesú jej jedlo, napravia vankúš a odídu. Ťažko im to vyčítať. Majú ťažkú prácu. Roznášať každé štyri hodiny stravu, lieky, medzitým meniť plienky, odprevádzať starčekov cez chodbu, kúpať ich.
A na tomto mieste, kde je samota taká citeľná sa prichádzam pozrieť do očí realite. Je to trochu paródia, ale hneď vedľa nej sedí aj šťastie a usmieva sa na mňa.
Hoci Milka je vdovou, nikdy nemala deti a najbližšia rodina ju pripravila o byt, neutápa sa v smútku. Teší sa z každej mojej návštevy, z každej drobnosti, ktorú dostane, z výmeny vody vo flaši. Ocení si každú minútu, ktorú u nej strávim a nežiada nič viac. Rozpráva mi o svojom živote v Liptovskom Mikuláši. O jej nápadníkovi z mladosti, ktorý jej písal zamilované listy /i po toľkých rokoch si pamätá každé slovo/. Hovorí mi o prvom manželovi, ktorý ju opustil. O ťažkom zápale pľúc, ktorý prekonala, keď mala štyridsať. O smrti jej rodičov a chorom manželovi, s ktorým žila v Bratislave. Vždy mi pri odchode povie: „Príď , prosím, ak ti vyjde čas." Žiadne citové vydieranie ani návaly paniky. Aj keď rozumiem, že by na to bol dôvod. Ona ma vyprevádza s úsmevom, aj keď občas zazriem slzičku, čo sa leskne v oku a pripomína mi, aby som nezabudla a prišla čo možno najskôr.
Po každej návšteve výjdem na ulicu a vravím si koľko mám šťastia, že sa môžem zdvihnúť a ísť na čerstvý vzduch. Deň, keď obyvateľov domova dôchodcov zobrali na záhradu na koliečkových posteliach, pred troma rokmi, spomína Milka ako na dovolenku. Konečne vyšla z izby a tešila sa zo slnka a vánku. Keď ležíš ostáva ti iba iniciatíva iných, aby ta presunul inam. A predsa je šťastná za každé jedlo, za umytie, za vlastnú posteľ, skvelé spolubývajúce, ktoré sú jej nohami, ak potrebuje niečo priniesť. Nesťažuje si na starostlivosť ako mnoho iných, ktorí sa vládzu zodvihnúť a sú v nemocnici možno len pár dní. Ona na tom lôžku bude do svojej smrti. Nemá nič viac.
A predsa je pozitívnym svetielkom v mojom živote. A aj keď vždy vchádzam do jej izbičky s malou dušičkou a dúfam, že je v poriadku, od nej idem s ľahkosťou a príjemne naladená. Pretože viem, že sme si navzájom vyfarbili deň.
