Čo som sa o sebe naučila v Nórsku

Autor: Veronika Gonciová | 17.7.2013 o 10:10 | (upravené 17.7.2013 o 10:42) Karma článku: 7,37 | Prečítané:  1353x

Prišlo mi to ako skvelý nápad. Manžel bol v Nórsku dvakrát a ja som vždy s obdivom hľadela na fotky, ktoré priniesol. A tak som ochotne obetovala dovolenku pri mori, krásnu pláž a dni strávené v plavkách za krajinu plnú vodopádov, oviec,  tunelov a príjemných ľudí - za krajinu, kde je príroda jednoducho iná. Dva mesiace pred odchodom sme museli zháňať náhradnú dvojicu, najlepšie s autom, lebo naša malá yariska by toho príliš neutiahla. Vedeli sme, že Evka s Robom sú spontánni a vždy túžili sever navštíviť. Preto sme im zavolali a dúfali.

Preikestolen NórskoPreikestolen NórskoR. M.

Nesklamali. Začalo sa plánovanie trasy, spisovali sa zoznamy vecí, ktoré zbaliť a nakupovalo sa. 23-tieho júna sme všetko, čo sa dalo, natlačili do auta a vyrazili sme. Cesta do Dánska trvala nekonečných 13 hodín, ale my sme nestrácali nič zo svojho nadšenia, hoci nás čakala ešte cesta trajektom do Nórska.

Na trajekte nás usadili do kožených sedadiel, takže som okamžite po tom, čo sme sa odrazili od pevniny zaspala.  Vylodenie bolo bezproblémové. Majú to skvelo zorganizované a človek ani nevie ako, zrazu sa tá hromada áut ocitne v prístave bez jediného škrabančeka a zdržovania. Namierime si to rovno k bankomatu, lebo bez peňazí by nám bolo ťažko. O tom sme sa presvedčili dosť skoro. Ceny sú vysoké. Ale základ je mať plnú nádrž a čerstvý chlieb. Takže NOKy sa strácajú z peňaženky pomerne rýchlo.

Prvá zástavka v našom pláne je Lindesnes - maják na pobreží. Morské vlny tu so všetkou silou narážajú do útesu. Počasie je slnečné, takže si vychutnávame pohľad až za horizont a pozorujeme ďalekohladom obrovské lode, ktoré plávajú aj niekoľko desiatok kilometrov od pevniny. Z nášho pohľadu sú to skôr lodičky, ktoré kĺžu po vlnách. Obchodík so suvenírmi obídeme, keďže na nákupy bude ešte dosť času. Večer zapadneme do kempu, ktorý je neďaleko. Na druhý deň navštívime mesto Stavanger a múzeum ropy. Tu zisťujem, že múzeá vedia byť aj zábavné. Vyskúšame si Panic room aj záchrannú sieť, s ktorou sa spúšťame s pocitom, že sme v ohrození na ropnej plošine. Môžeme si posedieť aj v záchrannom člne, ktorý skôr pripomína ponorku, ale verím tomu, že v kritickej chvíli by sa udržal na hladine a posádku odnášal do bezpečia. Čo sa oplatí v Stavangeri vidieť je staré mesto, s typickými bielymi domčekami, ktoré lemujú kamenné uličky. Vhodné hlavne pre romantikov.

Náš tretí deň sa ukáže ako najnáročnejší. Aspoň pre mňa.

Vyrážame na štvorhodinovú  túru na Preikestolen. Na parkovisku sa objavia tri autobusy plné dôchodcov, ktorí majú namierené k rovnakému cieľu. Podozrievam posádku nášho auta, že ich sem dotiahli, aby som uverila, že to zvládnem až na vrchol a mala motiváciu. Zo začiatku to naozaj pomáha. Keď však už niekolký krát vyšliapem kopček a zrazu zas klesáme chodníčkom dole a ja si predstavím ako celá moja energia vyšla navnivoč, lebo sa znova budem musieť driapať hore, zatínam zuby. Tak predsalen nie som turista. Čo som si nahovárala? Ani trochu ma to nebaví. Manžel ma ubezpečuje, že je to už len kúsok. Neviem či mu môžem veriť. V jednej chvíli si myslím, že sme už na vrchole, ale s hrôzou zisťujem, že tu ľudia len oddychujú pred ďalším výstupom. Nohy ešte vládzu, ale hlava ma presviedča o opaku. Znova sa zahľadím na našich spolupútnikov. Že by s vekom prichádzalo aj viac odhodlania? Čert mi ich bol dlžen. No čo, tu sa predsa neotočím. Ťahám sa hore po skalách a v duchu hromžím. Podľa pohľadu môjho manžela aj nahlas. Keď ľudia vyťahujú fotáky z ruksakov, už viem, že sa predomnou za chvíľu rozprestrie výhľad do fjordu pod nami.

A naozaj. Sme tu. Ľahnem si na skalisko a kým mi kamarát istí nohy, hľadím do priepasti pod nami, na zelenomodrú vodu a úzky fjord, na ktorého koniec ani nedovidím. Vzduch je chladný a tak sa zahrievame čajom s keksami. Ešte že Evka každé ráno spraví horúci mätový alebo harmančekový čaj do termosky pre celý výpravný tím. Dole z Preikestolen to už išlo veselšie. Trošku nám prší, skaly sa šmýkajú a jedna pani skončí po jednom nepríjemnom páde s krvavou tvárou. Dav turistov nás tlačí dole úzkym chodníkom, a tak pokračujeme rezkým krokom až na parkovisko, kde už Robo ako hlavný šefkuchár našej výpravy varí cestoviny. Prezliekam sa do suchých vecí a padám do sedadla v aute. Najem sa  a dúfam, že v kempe budeme čo nevidieť. Keď chalani naťukajú do GPS trasu ukazuje nám kemp vzdialený tri hodiny. Vraj ideme tam. Ok, skúsim vydržať. Kolená a hlava sa mi začínajú ozývať už po pár minútach sedenia v jednej polohe.  Toto nebude príjemná cesta. Zrazu spredu počujem, že cestou máme rieku, ktorou tiahnu lososy za pôžitkami. Vraj keď sme už tu poďme sa pozrieť. Jediná nesúhlasím, ale moje „nie" ostáva len visieť nevyslišané vo vzduchu. V hlave mi už treští.  Chcem sa najesť, roztiahnuť môj spacák a spať. Lenže my vystupujeme z auta a kráčame k rieke, kde je možnosť hľadieť pod hladinu cez sklo a pozorovať to výnimočné divadlo. Prúd je divoký ako moje vnútro v tejto chvíli.  Škoda, že sú mi práve teraz lososy hnané túžbou ukradnuté. V momente keď prídeme k bráne, zamestnanec zamyká bránu a odchádza. Dnes už lososy neuvidíme. Zjeme paštétové chleby a cestou zaspávam v  krkolomnej polohe. Nemám na výber, migréna sa stupňuje, kolená sa pripomínajú pichľavo a intenzívne. Jedine spánok ma vyslobodí. Cesta je nekonečná, ale navigácia má dobré správy. Už sme len pár kilometrov od kempu. Lenže nádej nám zahatí zátarasa. Vraj je cesta uzavretá. Najprv to skúšame bočnou uličkou, ale tá nás vedie k obydliam na okolí. Chalani sa rozhodnú, že to skúsime cez zátarasu. Že by ju tam len zabudli? Nóri? To asi nie. Ale za pokus nič nedáme. Prejdeme niekolkými tunelmi, keď zbadáme ťažké stroje ako odpratávaju z cesty skaly. Takže predsalen. Peťo s Robom sa pýtajú pracovníkov na cestu a tí nás vracajú späť do najbližsieho mesta, kde máme nastúpiť na trajekt. Tomu vravím obchádzka. Ďalšie dve hodiny plné môjho tichého zúfalstva. Z očí mi padajú slzy aj keď nechcem. Takáto som slabá. Z únavy, z hladu, z bolesti. Nie toto nemôže byť dovolenka, ktorú som si vysnívala. Ale bola. So všetkým. S krásou divokej krajiny, s jedlom, ktoré ma nezasýtilo, nech som ho jedla akékoľvek množstvo, s perfektnými, silnými ľudmi. Jediné čo ma ďalšie dni držalo pri živote, pri cestovaní autom, boli knihy. Ďakujem Katniss, že si ma zapojila do  hier o život a rodine Bennetovcov, za Váš svojský humor a Vaše predsudky. Moja pýcha bola pokorená za pár dní na severe. Nechala som ju čajkám na pobreží, nech ju nesú na šíre more a spustia do vĺn.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?